REVIA - Malokarpatská komunitná nadácia

ZO SLOVNÍKA...

Dobročinnosť, darcovstvo, charita, filantropia, mecénstvo, sponzorstvo... Slová, s ktorými sa stretávame denne v časopisoch, novinách, televízii či v rozhlase. Sú také známe a predsa, keď sa nad nimi zamyslíme, vedeli by sme ich aj vysvetliť? Poznáme ich presný význam?

Alebo len tak inštinktívne tušíme, čo znamenajú, už sme ich kdesi počuli, ale pri vysvetľovaní by sme asi trochu zaváhali?

Skúsme sa teda na ne spoločne pozrieť bližšie.

Charita je slovo latinského pôvodu a má viacero významov. Vo všeobecnosti súvisí s túžbou a vôľou človeka konať dobro, teologickom význame zasa označuje lásku Boha voči človeku alebo človeka voči iným ľuďom. Najčastejšie sa však vysvetľuje a ako altruistické správanie jednotlivca alebo inštitúcie - označuje dobrovoľné poskytovanie pomoci ľuďom v núdzi v akejkoľvek forme.

Napokon charita v prenesenom význame označuje aj inštitúciu, ktorá prostriedky určené na pomoc ľuďom sústreďuje s cieľom ich rozdelenia pre tých, čo ich potrebujú, pričom môže ísť o nadáciu, fond,cirkevnú inštitúciu (u nás najbežnejšie).

Charita však neplní len úlohu zmierňovať utrpenie, usiluje sa aj napravovať spoločnosť. V súvislosti s týmto cieľom však treba spomenúť predovšetkým filantropiu - dobročinnosť ako snahu jednotlivcov zmierňovať ľudskú biedu.

Filantropia má pôvod v gréčtine a označuje úsilie jednotlivcov, ktorí poskytujú časť majetku na ušľachtilé ciele. Slovo filantropa teda môžeme preložiť do slovenčiny ako ľudomil.

Filantropia sa výrazne prejavila v USA v 19. storočí, kde rýchlo bohatnúci priemyselníci a podnikatelia poskytovali značné prostriedky na podporu kultúry, umenia a vzdelávania, a zohráva v tejto krajine významnú úlohu doteraz. Filantropia v Európe ma trochu iný rozmer, nie je natoľko viditeľná a inštitucionalizovaná ako americká. V súčasnosti sa filantropia spája aj so sociálne zodpovedným správaním podnikateľov a mnohé spoločnosti sa zameriavajú na tzv. strategickú filantropiu, ktorá okrem sociálnych cieľov plní aj ciele v oblasti public relations a komunikačnej politiky.

Na Slovensku je zatiaľ častejším a známejším termínom charita, pretože filantropia tu zatiaľ nemá hlbšie celospoločenské korene a zázemie.

Napriek takmer zhodnému významu oboch pojmov však treba upozorniť na podstatný rozdiel - dávanie v súvislosti s filantropiou sa zameriava skôr na pomoc vo forme rozvoja, na učenie ako si pomôcť, orientuje sa viac na vzdelávanie kultúru, sociálne inovácie. Charitatívne dávanie, naopak, označuje dávanie tým, ktorí sú v núdzi, čiže jej hlavným cieľom je zmiernenie
nerovnosti.

Slovo mecén sa spája s menom antického podporovateľa slávnych básnikov Vergília a Horátia - Gaia Cilnia Maecena (žil v rokoch 80 - 7 p. n. l.). Po rozkvete mecénstva v staroveku došlo k jeho ďalšiemu oživeniu počas renesancie, ktorá znamenala návrat k ideálom antiky. Rozvoj vied a umenia v tomto období podporovali bohatí šľachtici (napríklad rodina Mediciovcov vládnuca vo Florencii na prelome 15. a 16. storočia). Vďaka záujmu a štedrej podpore zažívalo umenie, veda a filozofia obrovský rozkvet, stačí spomenúť len niektoré zo slávnych mien umelcov tohto obdobia, ktorí boli podporovaní bohatými mecénmi - Leonardo da Vinci, Michelangelo, Tizian, René Descartes, Tycho de Brahe. Mecéni pochádzali z rôznych privilegovaných vrstiev obyvateľstva, od kráľov až po drobných šľachticov, pričom však treba dodať, že vzťah medzi mecénom a podporovaným umelcom či vedcom nemal žiadnu inštitucionalizovanú podobu, bol čisto individuálny. Mecénstvo v podstate v danej dobe tvorilo súčasť životného štýlu a prestíže.

Nachádzame ho aj v súčasnom svete, ale v odlišnej, novšej forme. Neorientuje sa už natoľko na vedu - tá dnes patrí do oblasti priemyslu, ktorý, často spoločne so štátom, financuje jej rozvoj. Naopak, umenie a kultúra sú naďalej predmetom individuálnej podpory mecénov. Mecénstvo sa však realizuje už aj v inštitucionalizovanej podobe (napr. Guggenheimovo múzeum moderného umenia v New Yorku).

Azda najčastejšie používaným a "najzrozumiteľnejším" termínom sa v súčasnosti stalo sponzorstvo. Ide vlastne o novodobú podobu mecénstva. Sponzor je človek preberajúci časť povinností za sponzorovaného alebo za nejakú aktivitu, činnosť, napríklad hradí náklady na nejaké kultúrne podujatie, a tým zabezpečuje reklamu pre vlastné produkty. Ide o vzťah reciprocity - poskytnutá finančná podpora mu zabezpečí zverejnenie mena či názvu firmy. Ak by sme mali porovnať mecénstvo a sponzorstvo, mohli by sme povedať, že kým sponzor za svoju podporu umenia (akéhokoľvek druhu), kultúry, vedy a športu dostáva ako protihodnotu priestor na prezentáciu svojho mena, služieb alebo tovaru, ktoré ponúka, mecén svojimi objednávkami zabezpečuje financovanie umenia (najmä "vysokého") a kultúry, pričom za to dostáva umelecké dielo a zvyšuje svoju spoločenskú prestíž.

Zhrnutie pojmov:

1. dobročinnosť - všeobecný pojem zahŕňajúci aktivity uskutočňované na základe lásky k blížnemu a snahy pomáhať, konanie dobra;

2.darcovstvo - jedna z podôb dobročinnosti, môže mať materiálnu, finančnú alebo časovú dobrovoľnícka práca) formu;

3.charita - tradičné pomenovanie darcovstva založeného na pomoci blížnemu v núdzi a snažiaceho sa zmierňovať okamžité utrpenie a biedu;

4. filantropia - moderná forma darcovstva snažiaca sa riešiť spoločenské problémy podporou rozvoja vzdelávania a schopností ľudí tak, aby si dokázali pomôcť sami a neboli odkázaní na cudziu pomoc;

5.mecénstvo - staršie pomenovanie podpory umenia zámožnými jednotlivcami, pričom tvorivá
slobody umelca zostáva zachovaná;

6. sponzorstvo - forma obchodného vzťahu, podpora aktivít výmenou za prezentáciu mena či produktov sponzora.

Tretí sektor a biznis - čo ich spája a čo rozdeľuje...

Pri otázke čo spája tretí (nezávislý, dobrovoľnícky, mimovládny) sektor (1. sektor – štátna správa, 2. sektor – podnikateľská sféra, pozn. aut.) a svet komercie na prvý pohľad iste každého napadne jednoslovná odpoveď – NIČ. Veď čo už môže mať spoločné dravý biznis zameraný na zarábanie a zveľaďovanie statkov s niečím takým, ako je sentimentálna charita či pomoc slabým. Veď ide o „nebe a dudy“, ako by povedali naši českí susedia. A keďže ich nič nespája, rozdeľuje
ich vlastne všetko.

Odložme však túto zjednodušenú optiku a pozrime sa na oba javy bližšie. Zistíme, že odpoveď nie je taká jednoznačná. Meradlom úspechu nadácií v nijakom prípade nie je len čistý zisk, čo je doménou podnikateľských subjektov, pretože kým v súkromných spoločnostiach a podnikoch je základom vlastníctvo a kontrola kapitálu, v nadáciách tento druh „vzťahu“ voči prijímateľom ich podpory nie je vlastnícky, nadácia nie je majiteľom, je darcom. Navyše, výkon neziskových organizácií v podstate ani nemožno presne „odmerať“, keďže je do istej miery nehmatateľný (poskytovanie poradenstva, konzultácií, vytváranie partnerstiev).

Biznis, naopak, operuje pravidelným meraním svojho výkonu ziskom a silnou organizačnou štruktúrou, čo mu umožňuje ďalšie zvyšovanie úspechov.

Názory na obe oblasti, komerčný svet aj neziskový sektor, sa líšia v závislosti od uhla pohľadu a príslušníci jednej i druhej skupiny často vystupujú voči opačnej strane s radikálnymi predstavami. Na jednej strane sa možno stretnúť s názorom, že bez nárastu efektivity v oblasti premieňania majetku na kapitál nadácie neprežijú, a druhej strane sa však objavuje aj opačný extrém hlásajúci, že to, čo nie je čisto dobrovoľnícke, je komerčné, a teda pre nadácie a celý dobrovoľnícky svet je to tabu.

Skúsme však hľadať prvky, ktoré biznis a tretí sektor od seba neoddeľujú, ale, naopak, spájajú alebo aspoň navzájom približujú. Tu sa nám ako neprehliadnuteľný javí fakt, že mnohé postupy a metódy vlastné podnikateľskej sfére sú aplikovateľné aj v neziskových organizáciách a naopak.

Flexibilita a zvýšená inovatívnosť, ktorými disponujú komunitné nadácie, ale aj ostatné mimovládne organizácie by mohli priniesť prospech pre mnohé spoločnosti, ktoré prílišnou byrokraciou strácajú kreativitu, vhodne a citlivo použité podnikateľské postupy by zasa iste napomohli rozvoju nadačných aktivít.

Správna odpoveď bude teda kdesi uprostred. Obe strany by sa mali prestať kŕčovito držať dodržiavania skostnatených zásad tento „uvoľňujúci“ trend sa postupne začína ukazovať ako veľmi životaschopný), najmä ak realita ukazuje, že nové prístupy prinášajú pozitívne hodnoty. Nie všetko, čo nemá čisto dobrovoľnícky charakter patrí do sveta komercie, (zavedenie odmien za prácu nemusí bezpodmienečne znamenať koniec dobrovoľníctva) a nie všetko založené na iných než čisto komerčných princípoch brzdí rast výkonov a ziskov. Medzi neziskovými organizáciami, dôsledne sa pridržiavajúcimi zásad dobrovoľníctva a spoločnosťami čisto komerčného charakteru sa už v súčasnosti nachádza široké spektrum subjektov s rôznorodým pomerom misijných i komerčných vlastností.

V spoločnosti sa začína presadzovať nový prúd, tzv. sociálne podnikateľstvo (social enterpreneurship), ktoré je založené na používaní inovatívnych podnikateľských postupov v neziskovom kontexte, pričom jeho cieľom je priniesť prospech určitej skupine, miestnej komunite a celej spoločnosti. Oddanosť hodnotám a sociálna zodpovednosť majú preň rovnaký význam ako zisk či marketing. Základom plánovacieho procesu v sociálnom podnikateľstve sa stal koncept misijno – podnikateľského mixu, čo v praxi znamená, že sa pri zvažovaní určitej aktivity vždy prihliada na potreby danej komunity, t. j. či sú tieto potreby nevyhnutné a aké následky by prinieslo ich neuspokojenie, ale zároveň sa berie do úvahy aj pravdepodobnosť dosiahnutia zisku a možné riziká.

Sociálne podnikateľstvo a sociálne zodpovedné investičné podnikanie sú jasným príkladom zbližovania tretieho ktora a komerčného sveta a vďaka svojej spätosti s hodnotami a podnikateľským úspechom sú bezpochyby moderným a veľmi perspektívnym prúdom súčasného sveta.

Podľa Čítanky pre neziskové organizácie spracovala Natália Maneková, dobrovoľníčka nadácie

SPOLOČENSKÁ ZODPOVEDNOSŤ FIRIEM...

Biznis je často mocnejší ako politika, či občianska angažovanosť a firmy sú motorom pre zachovanie životnej úrovne. To platí nielen na úrovni Slovenska (a Slovensko sa aj vďaka biznisu zaradilo svojím bohatstvom k vrchnej tretine krajín sveta), ale aj v miestnych pomeroch.

Úspech firmy však nezávisí len od zákazníkov alebo odberateľov. Rovnako dôležití sú aj zamestnanci a dodávatelia. A práve zamestnanci – ľudské zdroje – sa stali možno najdôležitejším kapitálom firiem v dnešnej ekonomike, pretože tá sa orientuje čoraz viac na služby ako na výrobu a heslom dňa sa stáva na služby orientovaná „starostlivosť o zákazníka“.

Od zamestnancov sa očakáva nasadenosť, lojálnosť, schopnosť učiť sa novým postupom a technológiám. Zamestnanci, manažment aj vlastníci sa však nepohybujú iba v pracovnom svete. Kvalita ich života a následne ich osobná spokojnosť závisí aj od kvality školy pre ich deti, od možnosti ovplyvniť svoje životné prostredie komunikáciou s úradmi, od možnosti zaujímavo stráviť voľný čas – na cyklotrasách, na divadelnom festivale alebo na futbalovom turnaji.

Všetky takéto aktivity sú viac ako len doplnkom práce . Sú potrebnou súčasťou zdravého spôsobu života – fyzického aj psychického. Organizujú ich firmy, štátne alebo samosprávne inštitúcie a  mnoho z nich realizujú aj miestni dobrovoľníci, nadšenci a „aktivisti“ v neformálnych skupinách alebo v neziskových organizáciách.

Udržať takéto regeneračné aktivity v kvalite, aby prinášali ľuďom radosť a spokojnosť si vyžaduje prácu, materiál a peniaze. Logika je neúprosná – všetci vieme, že takéto aktivity si málokedy „na seba“ zarobia a preto treba znižovať ich nákladovosť. Na rozdiel od činnosti firmy totiž športové turnaje, výstavy a divadelné festivaly neprinášajú finančný kapitál. Vytvárajú sociálny (spoločenský) kapitál – posilňujú vzťahy a väzby medzi ľuďmi, ich schopnosť
spolupracovať a navzájom si pomôcť v čase krízy. Spoločenstvo ľudí (obytný dom, ulica, sídlisko, mesto) s vysokým sociálnym kapitálom si nielen „prerozdeľuje koláč“, ale v ideálnom prípade ho zväčšuje - hľadá riešenia, ktoré sú prínosom pre viacero zúčastnených strán. Ako ukázali aj práce sociológa Roberta Putnama z rôznych kultúr, sociálny kapitál má priamy súvis s dlhodobou kvalitou života na miestnej úrovni.

Pri sociálnom kapitále – na rozdiel od finančného – nie je dôležité, kto je jeho vlastníkom, majiteľom. Podstatné je, že ho vytvára aj užíva skupina ľudí, ktorí obývajú blízky priestor. Sociálny kapitál nemožno kúpiť za peniaze, pretože vzniká na základe dobrej vôle a ochoty a je založený na vzťahoch. Niektorí ľudia prispejú menšou dobrovoľníckou výpomocou, iní finančným príspevkom a ďalší najmä svojou angažovanosťou – prevezmú osobnú zodpovednosť za organizovanie
zaujímavej akcie alebo projektu.

Pre región je kľúčové, aby svoj podiel spoločenskej zodpovednosti prevzali aj organizácie, ktoré zo spoločenského kapitálu čerpajú silu pre svoj rozvoj – firmy . Tie zabezpečujú zamestnanosť a ekonomickú stabilitu aj vďaka tomu, čo im blízke okolie poskytuje (dobrá poloha, schopní zamestnanci, kúpyschopnosť miestneho obyvateľstva atď.)

V konečnom dôsledku si spoločenská angažovanosť alebo zodpovednosť firmy vyžaduje rozhodnutie a odhodlanie konkrétneho človeka vnútri organizácie presadiť túto myšlienku v duchu hesla „Kto sa o nás postará, ak nie my sami? A ak sa postaráme iba o seba, za čo vlastne stojíme?“

Spoločensky zodpovedné konanie posilňuje aj pozíciu firmy u zákazníkov. Sponzoring však niekedy vyvoláva u ľudí pocit, že „ide iba o budovanie značky, reklamu, marketing, public relations“.

Áno, aj o to ide. Ak firma očakáva od spoločenskej angažovanosti posilnenie značky, dosiahne ho. Ak očakáva lepší imidž, tiež ho dostane. Ak však má vyššiu ambíciu a očakáva zásadnejší rozvoj prostredia v ktorom pôsobí, dosiahne aj ten. Ťažko posúdiť, či k spoločenskej angažovanosti (materiálovo, finančne, ľudsky) firma pristúpila najmä kvôli sebe / iba kvôli sebe / aj kvôli sebe / vôbec nie kvôli sebe.

Dôležité je vedomie, že udržateľnosť firmy aj nášho regiónu nezabezpečia len finančné investície, ale výrazne aj silné spoločenské vzťahy a angažovanosť ľudí . Vďaka svojej pridanej hodnote, sociálny kapitál prináša zisk – a nielen ten v korunách či euro.

Peter Guštafík

člen správnej rady