REVIA - Malokarpatská komunitná nadácia

Približne v januári celý cirkus začína. Skoordinovať deväť ľudí, z ktorých každý má svoj vlastný život, starosti a povinnosti, je niekedy priam nemožné. A predsa sa nám vždy neviem akým zázrakom podarí zladiť svoje preplnené kalendáre a stretnúť sa na niekoľko hodín raz mesačne až do letných prázdnin. Príprava programu pre deti na letný tábor si vyžaduje dávku energie, trpezlivosti, ale najmä vôle. Bez toho by to človek mohol zabaliť už hneď na začiatku.

Na každej jednej takejto schôdzke pracujeme až pokiaľ nevyčerpáme nápady a silu ďalej rozmýšľať. Naše tábory totiž nie sú založené na celodennom hraní vybíjanej alebo futbalu. Dni nebývajú zaplnené hlava – nehlava. Hlavná idea tábora a následne aj celý týždenný program je do bodky dopredu prešpekulovaný, programy majú svoje miesto, zámer a nadväznosť. Často odchádzame z tohto stretnutia vyčerpaní, ale aj napriek tomu doma sadneme za počítač a okamžite spúšťame vlnu e-mailov, kde naša diskusia neúnavne pokračuje.

Schyľuje sa ku dňu D. Je týždeň pred táborom a predprípravný chaos naberá tie najvyššie obrátky. Dolaďujeme posledné medzery v programe, nakupujeme materiál na hry, tlačíme diplomy, kupujeme odmeny, dorábame výzdobu, balíme... zdvíhame nekonečné telefonáty od prehnane starostlivých rodičov... toto dieťa ešte nezaplatilo, tamto sa dopraví na miesto samostatne, ďalšie je choré a príde o dva dni neskôr...

Vždy, keď už konečne prídeme na stredisko tábora, tak si takpovediac vydýchnem. Už je to proste tu, čo sme stihli, to sme stihli, ostatné doriešime priebežne. Keď prídu deti, naši účastníci, treba byť ako znovuzrodený. Deti majú totiž veľkú výdrž a keď sa zdá, že už musia byť absolútne zničení, tak je to stále ďaleko od pravdy. Tábor rovná sa byť v strehu 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Počas dňa človek nemyslí na nič, čo by nemalo niečo spoločné s deťmi alebo hrami, ktoré na nich čakajú. Veľakrát sa večer zbadám, že dnes som si nestihla ani umyť zuby, či ešte nebola na záchode. Oči sa nám, inštruktorom, zatvárajú, no aj tak do tretej mávame schôdzky, kde bojujeme s nečakanými zvratmi, ktoré sa vyskytli a narušili chod našich plánov. Občasné nezhody a výmeny názorov, ktoré sú často výsledkom únavy, patria samozrejme k tomu. Keď už konečne hlboko v noci zaľahnem do postele, bolia ma kolená, hučí mi v hlave, ale napriek tomu vstávam hneď medzi prvými na rannú rozcvičku.

Naskytuje sa otázka, čo motivuje skupinku ľudí robiť letný tábor? Venovať svoj čas, obetovať všetku energiu, a zároveň neočakávať vôbec žiadnu odmenu. Detské letné tábory, ktoré organizujeme každý rok, sú čisto nekomerčné akcie, inštruktori za ne nedostávajú žiadnu finančnú ani vecnú odmenu. A predsa tam musí byť niečo, čo týchto dobrovoľníkov motivuje k organizovaniu takýchto akcií.

Únava? Vyčerpanie? To sú zanedbateľné faktory pri rozlúčke. Vždy sa mi z tábora ťažko odchádza. Je ťažké opustiť tie rozžiarené detské tváričky, tie šibalské úsmevy, tie nadšené očká... doma sa mi už nikto nebude sťažovať, že ho doštípal komár, alebo že si odrel kolienko. Keď prídem domov, všade je len nepríjemne ticho. Kde je to neutíchajúce hučanie raz do jedného ucha, potom do druhého a nakoniec aj naraz do oboch? Kde je tá lavína slov, ktorú tie decká dokážu spustiť? Nikto si už nevyžaduje moju pozornosť, nikomu nemusím pripomínať, aby sa poriadne napil vody a na hlavu dal čiapku... je tu len ticho...
Na tábore každý z nás zanecháva kus svojho srdca. Rok čo rok sa tam znovu vraciame, aby sme utiekli ohlušujúcemu tichu.

Karolína Finková

dobrovoľníčka NO Púpava a nadácie REVIA